.png){kind=logo}
Na jeseň som chodila denne kvôli práci tou istou cestou. Nitrania budú vedieť- štvorprúdovkou dolu zo sídliska Klokočina. Dole na konci cesty sa pred mostom tvoria každé ráno dlhé a pomalé kolóny. Keďže meditovať počas jazdy sa veľmi nedá, nezostáva nič iné len si pospevovať, rozmýšľať, čo bude v práci a sledovať okolie... Tú tretiu časť mám najradšej.
Pred pár mesiacmi som takto pri pozorovaní chodcov, ktorí chodia popri ceste videla pána (dobre oblečeného s pracovnou taškou - takou manažérskou), ktorí sa každú chvíľu po niečo zohol, zastal, zapozeral sa a opäť dvihol. Nebol z mestských služieb ani aktivačných prác. Nemal vrece na odpadky, smeti zbieral a pri najbližšom koši zahodil a opäť k najbližšiemu košu zbieral. Ohromná hanba ma prepadla, keď som zistila, že mi niekoľko dlhých sekúnd, ak nie minútu trvalo kým som pochopila, čo robí.
Bolo to niečo také výnimočné! V dnešnej dobe, kde každý hľadí len na seba a vrchol ochrany životného prostredia je ak si niekto uprace a roztriedi smeti sám po sebe. Bolo to také prekvapujúce až mi trvalo, kým mi to doplo. Najlepšie na tom je, že až nasledujúce dni som pochopila, že on to robí DENNE cestou do práce. Každý deň som sa na neho tešila a zápcha na ceste mi už nevadila.
Po dlhšej prestávke som išla zhodou náhod po tejto ceste znovu a na toho pána som samozrejme dáávno zabudla. Skoro som odpadla, keď som ho po niekoľkých mesiacoch opäť videla ísť do práce a zbierať - trochu zmena oproti jeseni, bol v letnom oblečení s čiernou koženou taškou v jednej ruke a odpadkami v druhej. Hovorila som si "to snáď nie je možné !! On to stále robí !! " Mala som chuť vyskočiť z auta a objať ho.
Nitrania, ak tohoto muža poznáte, dajte mi vedieť alebo ho rovno pošlite do našej predajne, prosím. Veľké Ďakujem!
(takýto text a zároveň prosbu som uverejnila na FB stránke Babičkina záhrada dňa 20.5.2014)
Ozvalo sa mi v priebehu pár dní množstvo ľudí (niektoré reakcie je možné si prečítať aj na našom FB profile). Niektorí s tým, že ten príbeh som si musela vymyslieť :) a iní našťastie s tým, že toho pána stretávajú tiež o kúsok ďalej alebo bližšie ako ja ale na rovnakej trase. Nikto ho však nepoznal. Až sa mi ozvala jedna z našich fanúšičiek Janka, ktorá mi povedala meno aj to, kde ho nájdem.
Dnes 29.5.2014 som ho išla navštíviť. Chcela som mu povedať, že to, čo robí má zmysel, že sa mi to páči, že mi to nie raz urobilo pekný deň, že som sa na neho každé ráno doslova tešila, že to ľudia vidia, že ho vnímajú, že sa im to páči, aj keď si možno nenájdu čas alebo odvahu robiť to isté. S malou dušičkou som sa pýtala sama seba : Stojí vôbec o "publicitu" ? O to, aby si niekto všimol čo robí? Ako dlho to robí? Ako ma prijme? Nenaruším tým jeho svet, jeho osobnú zónu ?
Dvere na rektoráte UKF v Nitre mi otvoril Ing. Slavomír Janáčik. Skromný, milý a silne veriaci človek, ktorý ma prijal trochu s prekvapením. Na stôl som mu položila ako darček zdravé veci z Babičkinej záhrady a začala som rozprávať tento príbeh. Bolo krásne sledovať ako sa mu tvár rozťahovala do širokého úsmevu, potom si ju zakryl a bol naozaj dojatý tým, že toľko ľudí o ňom vie, resp. ho denne sleduje.
Strávili sme spolu asi 20 minút rozhovorom, v ktorom mi stihol povedať, že čistenie mesta od odpadkov praktizuje už 6 rokov, že je to istý spôsob jeho psychohygieny, vnútornej očisty, cíti, že to potrebuje alebo má robiť. Prišlo to ako okamžitý popud a odvtedy neprestal.
Aj by som vám dopriala jeho fotku, ale verný svojej skromnosti sa bál, že by si niekto myslel, že to všetko robí pre zviditeľňovanie a to nechcel :)
Som rada, že som mu mohla prísť osobne povedať "ĎAKUJEM" a verím, že to pre neho znamenalo minimálne toľko ako pre mňa :)
P.S. Medzi rečou spomenul aj to, že už s tým plánoval pomaly prestať, resp. nerobiť to tak intenzívne - možno sklamanie z toho, že odpadky neubúdajú a stále sa nájde niekto , kto ich odhadzuje.... tak verím, že som sa ocitla v pravý čas na pravom mieste a on neustane :)