Príbeh od manželov Ondejčíkovcov, ktorí prevádzkujú v Nitre Čajovňu dobrých ľudí a nosia na Slovensko tie najkvalitnejšie zelené čaje :)
„Čas na čaj ... " Ja na to nemám čas. Nemôžem vyčkať, ani kým mi sáčkový čaj pustí farbu a nie si ešte ráno prelievať lístky čaju cez sitko. Ja na to fakt nemám čas," vysvetľoval mi pán, ktorý pri poličke s čajmi netrpezlivo prešľapoval z nohy na nohu, čakajúc na svoju manželku...
A kam sa teda dostane skôr ako ostatní? Do cieľa. K smrti. Napadlo mi...
Zdala sa mi neskutočne alarmujúca predstava, že si už vo svojom živote nemôžeme dovoliť minúť o jednu minútu naviac a počkať, kým sa nám dobrý čaj alebo liečivé bylinky vylúhujú. Zaznelo to ako priznanie úplného otroctva nášho bytia. Stratili sme čas, ktorý nám bol daný...
Čaj nám predsa náš čas neberie. Čaj nám čas dáva. Dáva nám možnosť uvedomiť si a prežiť kratučké okamihy jednoduchého bytia. Často práve chvíľka pri čaji je tým, čo si z toho dňa zapamätáme. Veď keď sa príliš ponáhľame, ani sa nám nestihnú ukladať zážitky. Na niektoré dni života si už nevieme ani spomenúť. Ako by sme vtedy ani nežili. A práve čaj nás vie vytrhnúť z kontinuálneho zhonu, ktorý nás unáša ako rieka loďku bez vesiel a kormidla.
Čaj nám čas neberie. Čaj nám čas dáva. Vracia nám späť čas, ktorý premrhávame svojím zhonom...
A tak si pripravme čaj celkom pokojne a pomaličky a vypime si ho v pokoji a s mierom v duši, aby sme získali tú trošku času, ktorú môžeme mať sami pre seba...